Africko

    Tohto roku padlo v rodinnej rade rozhodnutie, že pôjdeme na dovolenku pekne do tepla. Ako finálna destinácia bola nakoniec vybratá Chorvácia aj keď v užšom výbere toho bolo viac, ale nakoniec v kombinácii miesta, vhodného času, ceny a pár iných faktorov nakoniec zvíťazilo "slovenské more". Rozhodli sme sa ísť autom, že bude väčšia zábava (ako že aj bola) a ja som v rámci delostreleckej prípravy zapožičal aj GPS navigáciu. Pre istotu. Už nejakú chvíľu uvažujem o vlastnej a toto bola chvíľa ako skúsiť, či to pre mňa bude mať aj reálny prínos. Zatiaľ som sa totiž na môjho autopilota sťažovať nemohol. Nie že by cestou do Omišu bolo kde zablúdiť ak si človek aspon raz pozrie vopred trasu, ale skôr ma lákalo ako si škatuľka poradí s Budapešťou. Osobne z nej síce strach nemám, už som v Budapešti nejakú tú chvíľu pobudol, aj som šoféroval, aj robil navigátora a aj napriek tomu, že čo sa týka značenia,tak to nie je vzor dokonalosti, tak sa to zvládnuť veru dá bez vážnejších problémov. Teraz som nechal kvákať a navigovať Matyldu (čo je familiárne oslovenie pre ženský hlas v GPS).

    Na prvý pohľad to vyzeralo easy. O 300 metrov odbočte doľava, o kilometer ostrá doprava, žiadne urýchlene sa otočte do protismeru. Až na to, že sa mi zdalo, že na prechod spomínanou Budapešťou by som bol zvolil ja optimalnejšiu trasu. Možno nie z pohľadu dĺžky trasy, ale z pohľadu plynulosti a kľučkovania určite. Navyše aj Budapešť prepadla mánii opravovať ulice v hlavnej turistickej sezóne, takže sme cestou stretávali tabule s rôznymi zákazmi, príkazmi a doporučeniami, ale zásadne v maďarskom to jazyku a žiadnom inom. Čo aj bolo dôvodom, že keď sme sa okolo desiatej večer blížili k ulici, kde sa na mňa škeril zákaz vjazdu doplnený doplnkovou tabuľou, ktorej som nerozumel, matylda tvrdila, že rovno a pred sebou som videl ako tam lezie autobus a taxikári, tak som vliezol aj ja. Na druhom konci sa ukázalo, že to nebol dobrý nápad. Už tam stáli dvaja policajti a veselo nám kývali. Zastal som, za mnou poslušne druhé auto našej mikrokolóny a čakal som teda s malou dušičkou veľkú zábavu. O tom, že maďarskí policajti nemajú veľkú chuť komunikovať v inom jazyku ako svojom som počul historky a aj pár iných dobre odstrašujúcich ohladne vyjednávania pokút. Policajt došiel k okienku a začal, na čo som sa ja snažil úspešne kontrovať. On maďarsky, ja anglicky. Čo rozprával on netuším. Ja som sa mu snažil vysvetliť, že nás GPS omylom asi vtiahlo, kde nemalo, že chceme Budapešťou len rýchlo prefrčať a že sa už príliš neorientujeme. Prekvapil ma tým, že sa po anglicky zmohol aspoň na "No entry", čo v tom momente už bolo jasné aj mne, len som nevedel kam chce pokračovať. Zjavne mali ale chlapci dobrý deň a my tiež jeden z tých šťastnejších, takže nakukol dnu, uvidel na zadných sedadlách dve spiace deti, na prednom skle nalepenú a vyškerenú matyldu, tak sa odstupil, kývol rukou a mohli sme pokračovať. O cca 40 metrov sme sa napojili na regulérnu cestu, prefrčali sme Moskva Tér a čakala nás už diaľnica.

    Zvyšok cesty v našom aute už prebehol pokľudne. Decká čo zvačša spali, hranice neboli problém ani časovo, ani ľudsky a občasné zastavenia na odpočívadlách a benzínkach len dokazovali, že celé Slovensko sa rozhodlo emigrovať na juh a posledný nech zhasne svetlo. Druhé auto už takú pokojnú cestu nemalo. V polovici cestu (už na dialnici v Chorvátsku) nám došla SMS zhruba v štýle: "Máme defekt". Obrátiť sa príliš nebolo kde, takže sme o pár desiatok km neskôr zastali na odpočívadle a čakali. O Pinťových schopnostiach som nepochyboval, tak to bola len otázka času. A naozaj. Vyložil celý kufor, dostal sa k rezerve, založil, naložil celý kufor a došiel. Kým došiel k nám, tak zistil, že sa mu koleso prehrieva a že sa mu zasekávajú brzdové platničky (alebo niečo v tom zmysle, ja sa tomu príliš nerozumiem). V praxi to znamenalo, že na parkovisku za benzínkou rozobral za pomoci improvizovaných nástrojov, plus mňa v úlohe hlavného osvetľovača, celé koleso, doslova z neho vymlátil brzdové platničky, nejaké tesnenia a kopec iných vecí, ktoré ani neviem pomenovať a podľa pohľadov okoloidúcich som nebol jediný, ktorý pochyboval o tom, že to puzzle ešte niekto niekedy zloží dohromady. Aby toho nebolo dosť, keď zistil, kde a čo sa mu drhne, tak hodil platničky na zem a o asfalt ich pribrusoval, aby sadli a nerobili paseku. Pat a Mat hadr. Potom to naukladal s väčšou, či menšou námahou späť do kolesa utrel si ruky, s bohorovnou dôverou si sadol do auta a šiel. Pre istotu sme stáli každých cca 70 kilometrov, či sa to neprehrieva, ale oprava napriek tomu čo som videl na vlastné oči nevykazovala žiadne zrejmé chyby a auto absolvovalo v pohode nielen ďalšich 450 kilometrov k pobrežiu, ale aj celú cestu nazad.

    Dovolenka sama o sebe bola v pohode. Strava výborná, príjemné more na dosah, počasie na môj vkus až príliš letné. Deti si to užívali, ja som skôr trpel. Snažil som sa ale aby to nebolo okato vidno a aby som nekazil zábavu. Nejaké tie výlety, kúpanie, zakopávanie do piesku a tak. Omiš bol v sezóne na mňa preľudnený a vobec sa nepodobal na to malebné pokľudné mestečko ako som si ho pamatal. 

    A ešte poistky. Keď som riešil cestovné poistenie, tak môjho personálneho agenta proaktívne napadlo doplniť do poistenia okrem zdravia a ostatných vecí, ktoré si dávame aj poistenie za škody sposobené tretej strane. Pozrel na mňa a hovoril niečo o tom, že ideme s deckami a môže sa stať, že v obchode strhnú nejaký regál, rozbijú okno,  alebo niečo podobné. Že jeden nikdy nevie. Druhý, či tretí deň sa im podarilo upiecť kávovar. Zapli platničku položenú pod ním a až keď to dymilo sme zistili, že kávu si v ňom už robiť nebudeme, lebo z bielej umelej hmoty v tvare kávovaru sa stala umelá hmota v tvare a farbe oholenej zemiakovej placky. Po dohode sme majiteľovi penziónu kúpili nový a spísali nejaké papiere pre poisťovňu. Velmi som neveril, že to na niečo bude. Ostal som prekvapený, keď mi domov došiel papier o tom, že poistná udalosť bola vybavená a peniaze sú účte.

 Pozitívne veci sa dejú, že?